Bachove kvetové esencie

Kvety v dejinách

Kvety boli odjakživa integrálnou súčasťou života. Vo všetkých kultúrach sa používajú pri oslavách významných udalostí, ako sú svadby či výročia. Darúvame ich s láskou matkám a milovaným osobám a skladá sa nimi hold pri pohreboch. Kvety sprevádzajú významné medzníky života a ich krása a vôňa nás môžu výrazne zasiahnuť. Dokonca aj najmenšie a najskromnejšie voľne rastúce kvietky majú prekvapujúcu silu „pohnúť“ človekom.

Symbolika kvetov

V 19. storočí sa každému kvetu prikladal určitý význam. Milenci si mohli kyticami vymieňať intímne tajomstvá, napríklad darovanie broskyňových kvetov bolo veľmi romantickým spôsobom ako povedať: „Som tvojím otrokom.“ V puritánskej spoločnosti, kde boli mladé ženy vždy striktne pod kontrolou gardedám, kvety slúžili na vyjadrovanie citov. „Povedz to kvetmi“ je viac ako len milý veršík.

Sila kvetov

V 60. rokoch 20. storočia sa medzi mladými ľuďmi na Západe rozšírila nová kultúra. Deti kvetov, ako sa sami nazývali, dávali kvety každému vrátane hláv štátov ako odkaz lásky a túžby po mierovejšom a súdržnom svete. Ich veľké zaujatie pre hospodársku sebestačnosť pramenilo z túžby opäť priblížiť svoj život prírode.

Kvety ako liečivé prostriedky

Bachov systém kvetových esencií vznikol v roku 1930, ale v podstate sa terapia kvetovými esenciami rozvíjala tisíce rokov, odkedy sa prejavil ľudský záujem o rastlinnú ríšu. V minulosti sa prírodné liečebné prostriedky objavovali experimentmi a intuitívnym vnímaním sily rastlín. Ďalšie objavy vznikli na základe pozorovania, ako zvieratá reagujú na rastliny.

V minulosti chorí ľudia záviseli od liečivých síl prírody, hľadali radu u miestnych liečiteľov, ktorých znalosti sa prenášali z generácie na generáciu. Vybrané bylinky sa varili, nechali vychladnúť a popíjali niekoľko dní. Tento proces, ktorý sa nazýva dekokcia, sa podobá metóde varenia, ktorou sa pripravujú kvetové esencie. Švajčiarsky lekár Paracelsus, ktorý žil v 16. storočí, sa preslávil svojimi úspešnými liekmi. Na liečenie emocionálnych problémov používal rosu z rastlín, lebo veril, že všetky choroby spôsobuje vybočenie z podstaty duchovnosti. Paracelsus cítil, že správna esencia by mohla obnoviť spojenie s vnútorným ja, ktoré je prvým liečiteľom. Takéto použitie rosy je blízkym príbuzným Bachovej metódy prípravy kvetových esencií - „potencializácie“. Tvrdí sa, že pokropenie rosou na 1. mája zlepší vzhľad ženy. Môže to byť viac než legenda, takisto ako kvetové esencie môžu rozvinúť vnútornú krásu, ktorá ovplyvní aj krásu vonkajšiu.

Liečenie kvetmi v 20. storočí – Dr. Edward Bach

Edward Bach (1886 – 1936) bol od útleho veku veľkým milovníkom prírody, čo zohralo v jeho živote kľúčovú úlohu. O Bachovi sa uvádza, že dychtivo túžil pomáhať druhým a dokonca spočiatku zvažoval vstup medzi duchovenstvo, kým sa definitívne rozhodol študovať medicínu. V začiatkoch svojej lekárskej kariéry si Bach všimol, že kým sa vynakladá námaha na to, aby sa ľudia po fyzickej stránke cítili príjemnejšie, nič sa nerobí na zlepšenie ich emócií; pacientovmu strachu, neistote a duševným otrasom sa nevenovala nijaká pozornosť. Veľmi mocne pociťoval, že tieto emócie vplývajú na telo a celkový pocit pohody človeka. Pustil sa teda do skúmania a hľadania jednoduchého a spoľahlivého lieku.

Stal sa bakteriológom v University College Hospital v Londýne. Ešte kým tam pôsobil, náhle ochorel a podstúpil naliehavý chirurgický zákrok, po ktorom mu dávali len tri mesiace života. Len čo sa však aspoň čiastočne zotavil, vstal z lôžka a vrátil sa do práce, lebo nechcel stratiť ani minútu. Bach prekvapujúco postupne nadobudol stratenú silu a zmiatol svojich lekárov nečakaným uzdravením. Táto skúsenosť napokon položila základný kameň jeho systému liečenia: zdravie a šťastie prichádza z nasledovania jediného skutočného volania v živote.

Vplyv homeopatického výskumu

V roku 1919 sa Bach pripojil k personálu nemocnice London Homeopathic Hospital a s nadšením sa oboznámil s myšlienkami otca homeopatie Samuela Hahnemanna, ktoré boli veľmi blízke jeho vlastným. Bach rozvinul škálu homeopaticky pripravených vakcín používaných vnútorne, ktoré veľmi efektívne zmierňovali mnoho chronických ťažkostí. Napokon sa stali známymi pod názvom Sedem Bachových liečiteľov a používajú sa dodnes.
Ako dychtivý pozorovateľ ľudskej povahy stanovil hypotézu, že určitému typu osobnosti prináleží jemu určená kategória liekov. To ho priviedlo k záveru, že ľudský druh je rozdelený na rovnako jasne definované osobnostné typy, takže každého jedinca je možné liečiť v súlade s jeho psychickým založením, konkrétnym mentálnym stavom, čo je lepšie, ako sa zaoberať iba fyzickým stavom.

V roku 1928 Bach experimentoval s troma bylinkami: netýkavkou, plamienkom a čarodejkou. Mal veľkú radosť z výsledkov, preto sa rozhodol vzdať sa svojej praxe a sústrediť sa na objavovanie ďalších byliniek a prehlbovať svoje pochopenie rozličných mentálnych stavov.